Uruguaj neustále prekvapuje svet svojim pozoruhodným futbalom a nadanými futbalistami. Čo robí tento malý národ tak osobitým?
Nebovo modré dresy Uruguajskej reprezentácie budú určite jasne žiariť ako obloha nad Brazíliou, keď sa 12.6. začnú dlho očakávané MS vo futbale. Na prvý pohľad, štyri hviezdy zdobiace vrchol vlajky Uruguajskej futbalovej federácie vyzerajú zvláštne, lebo krajina vyhrala MS „iba“ dvakrát. V roku 1930 na domácej pôde a v roku 1950 v Brazílii. Súčasný tréner Uruguaja Oscar Washington Tabarez, známy ako El Maestro, na otázky týkajúce sa zdanlivého nadbytku hviezd na dresoch jeho tímu vždy rád vďačne odpovie: „Doma taktiež počítame dva olympijské tituly z rokov 1924 a 1928.“ Potom pridá krátku prednášku o rokoch, ktoré predchádzali prvým MS vo futbale v roku 1930. Bola to doba, kedy sa Olympijské hry považovali de facto za MS vo futbale. Uruguaj pricestoval do Európy a z ničoho nič narušil zaužívaný futbalový poriadok – dominanciu európskych krajín.
Oscar Washington Tabarez strávil posledných osem rokov vedením národného tímu La Celeste – prezývka tímu Uruguaj, ktorú dostal podľa farby dresu. Tabarez už v minulosti viedol Uruguaj. V rokoch 1988 – 1990 doviedol tím na MS 1990 v Taliansku, kde tím vypadol v osemfinále. Sklamaný z vypadnutia, rozhodol sa venovať klubovému trénovaniu. Dokonca v krátkom období viedol aj slávne AC Miláno. Avšak po šokujúcej porážke Uruguaja v barážovom dvojzápase kvalifikácie o postup na MS 2006 do Nemecka proti Austrálii, nechal sa Tabarez prehovoriť k svojmu druhému pôsobeniu pri národnom tíme. Množstvo ľudí oceňuje jeho malý zázrak, ktorý dokázal s tímom na MS 2010 v Južnej Afrike, kde s tímom dokráčal až do semifinále. El Maestro si vychutnal úspech svojim obvyklým zdržanlivým spôsobom a okamžite sľúbil, že sa o podobný úspech pokúsi aj v roku 2014. Niektorí odborníci tvrdia, že má k dispozícii ešte lepší tím ako pred 4 rokmi. Vrátane dvoch top hráčov – Edinsona Cavaniho a Luisa Suareza. Hráčov patriacich k svetovo najžiadanejším. Spolu by mohli vytvoriť najlepšie útočné duo majstrovstiev.
Veľký triumf na MS 1950
Tréner Tabarez pred niekoľkými týždňami oslávil 67 rokov, takže mal len 3 roky, keď naposledy tím La Celeste zdvihol nad hlavu trofej pre majstra sveta. Vtedy na prvých Majstrovstvách sveta organizovaných v Brazílii, sa nehralo finálové stretnutie, ale finálová skupina za účasti štyroch tímov. Brazílii stačila v poslednom zápase proti Uruguaju na zisk titulu remíza, ale maličký Alcides Ghiggia strelil rozhodujúci gól na 2-1 a Uruguaj získal senzačne titul. Pre Brazíliu to bola najväčšia športová trauma histórie, ktorá pretrváva dodnes. Brazílčania majú pre túto najpamätnejšiu prehru svojej histórie výraz – Maracanazo. Tabarez však vie, že sa nedá žiť z minulosti a aj keď všetci v krajine sú hrdí na svoju históriu, tá nezabezpečí góly alebo výhru v zápasoch. Vzhľadom na to, že mal v roku 1950 len 3 roky, nemôže si spomenúť na zázračný úspech Alcidesa Ghiggia, Juana Schiaffina a Obdulia Varelu.
Alto Redimiento: Uruguajská tajná zbraň
Uruguaj zažíva v posledných rokoch veľkú radosť. Po 4.mieste na MS 2010 (ako najlepší juhoamerický tím), dokázal tím La Celeste triumfovať v roku 2011 aj na Copa América (Majstrovstvá Južnej Ameriky). Práve Uruguaj bol zodpovedný za to, že vo štvrťfinále hranom v Santa Fe skončila domáca Argentína a na jej lavičke musel po vyradení skončiť aj tréner Sergio Batista. Uruguaj potom dokončil triumf vo finále po výhre 3-0 nad Paraguajom a kvalifikoval sa na Pohár FIFA do Brazílie v roku 2013. Vo vlaňajšej generálke na MS Uruguaj dlho odolával v semifinále silnému Selecau (tím Brazílie) a prehral až gólom v samom závere zápasu 1-2. Kompliment na adresu Uruguaja vyslovil aj tréner Brazílie Luiz Felipe Scolari: „Bol to pre nás veľmi ťažký zápas“. Kto pozná súčasného trénera Brazílie, ktorý je známy svojou tvrdou prácou a nezvykne plytvať pochvalami, je tento kompliment dvojnásobne cenný.
Koncentrovaný rozvoj mládeže udržuje Uruguaj neustále konkurencieschopný na najvyššej úrovni
A tak s rýchlo sa blížiacim šampionátom, futbalový svet bude znovu so závisťou a obdivom sledovať tím v nebovo modrom. Ako to Uruguaj robí? Ako taký malý národ s 200 000 registrovanými hráčmi a s približne 1 000 klubmi, dokáže hrať takú dominantnú rolu vo svetovom futbale? Každý kto hľadá odpoveď na túto otázku, by mal začať cestu v stredisku Alto Redimiento – tréningovom centre Uruguajskej futbalovej asociácie. Päť futbalových ihrísk a sprievodné zariadenia sa nachádzajú iba päť minút jazdy od medzinárodného letiska Carrasco pri Montevideu.
Asociácia už iste zažila aj pokojnejšie časy. Len pred pár týždňami, celé vedenie odstúpilo po veľkej hádke s prezidentom krajiny Jose Mujicom. Ten odmietol naďalej platiť políciu, aby riešila problémy s Uruguajskými futbalovými chuligánmi. Napriek tomuto problému bude záverečná príprava reprezentačného tímu La Celeste prebiehať v Carrascu. Suarez, Cavani a Forlan všetci postupovali cez jednotlivé mládežnícke reprezentačné výbery v Alto Redimiento, ale vracajú sa sem už iba občas, pretože si vylepšujú meno v najlepších európskych ligách. Naproti tomu, Tabarez je tu takmer každý týždeň a podieľa sa na každodennom chode centra. V ktorej inej futbalovej krajine sleduje hlavný tréner reprezentačného A-tímu tréningové cvičenia najsľubnejších hráčov vo veku 15 – 16 rokov v krajine?
Keďže Uruguaj nemá na výber veľa futbalistov, musí si všímať tých niekoľko naozaj talentovaných hráčov v krajine a trénovať ich čo najkvalitnejšie, je kľúčové. V tomto ohľade, krajina medzi Brazíliou a Argentínou – využíva tento malý počet hráčov vo svoju výhodu, najmä keď všetky najlepšie tímy hrajú v rovnakom meste. 14 zo 16 klubov Uruguajskej Primera Divison pochádzajú z hlavného mesta Montevidea a mnoho nádejných mladých hráčov v krajine sa tu rozvíja. Kluby a národný futbalový zväz sa dohodli, že je v ich spoločnom záujme, poslať najžiarivejšie klubové talenty do centra Alto Redimiento trikrát týždenne.
Silnejúci záujem zahraničia
Základy pre Uruguajskú budúcnosť sú položené. Reprezentanti, ktorí v júni pocestujú do Brazílie sa už navzájom poznajú od najmladších reprezentačných výberov, aj keď vyrastali v rôznych kluboch. Hoci v pomerne skorom veku, koncentrovaný rozvoj mládeže je to, čo udržiava malú krajinu Uruguaj konkurencieschopnou na najvyššej úrovni. Zvyšuje to zvedavosť konkurencie zo zahraničia. Šesť hráčov z tímu U-20, ktorý vlani v lete dosiahol finále MS a prehral s Francúzskom od tej doby podpísalo kontrakty s klubmi v Európe. Medzi nimi je aj Nicolas Lopez, hviezdny útočník z posledného Copa América a jedna z najväčších uruguajských nádejí do budúcnosti, ktorý v súčasnosti uzavrel svoj prestup do Udinese v talianskej Serii A. Ako futbalový národ, musí Uruguaj už dlho pripustiť fakt, že najslávnejší hráči krajiny sú roztrúsení po celom svete. „Nevidíme sa navzájom príliš často, ale vždy je veľa zábavy, keď sa stretneme,“ hovorí Diego Forlan.
Tvorcovia prihrávky na 1 – 2 dotyky
Máloktorý uruguajský profesionálny futbalista zostáva vo svojej vlasti dlhšie, než je nutné. To robí z domácej ligovej súťaže menej konkurencieschopnú súťaž. Popredné kluby sú v Montevideu, predovšetkým Nacional a Peňarol, ktoré dominujú domácej ligovej scéne už celé desaťročia. Ale je to už veľa rokov, kedy naposledy dobyli najväčšiu svetovú klubovú trofej. Peňarol porazil Benficu so slávnym Eusébiom vo finále Interkontinentálneho pohára v roku 1961 a zopakoval tento úspech aj v roku 1966 proti Realu Madrid na čele s Gentom. Súčasný reprezentačný tréner Tabarez vyhral s Peňarolom Copa Libertadores v roku 1987.
Tento malý národ, vklinený medzi Brazíliu a Argentínu vďačí svojmu miesta na svetovej scéne kvalite svojho futbalu. „Na MS v Južnej Afrike sme sa postarali o to, že mnoho ľudí počulo o Uruguaji po prvýkrát,“ prezradil Tabarez.
Málo sa zmenilo od ich počiatočného vzostupu k vynikajúcim. Keď Uruguaj zaujal svet svojou technicky obratnou hrou na Olympiáde v Paríži v roku 1924, davy fanúšikov boli ohromené z prihrávok na 1 – 2 dotyky, kombinačnej hry medzi viac ako 3 hráčmi a z driblérskych kúziel Jose Leando Andradeho, ktorý sa tiež objavil ako tanečník a spevák počas Parížskych hier s kapelou – The Poor Cuban Negro. Francúzsky spisovateľ Henry de Montherlant básnil o tomto športovom zjavení: „Tu máme skutočný futbal. V porovnaní s tým, čo sme poznali predtým, čo sme hrali, nebolo to nič viac ako záľuba školákov.“
Ghiggia, hrdina z Maracany
Andrade bol prvou globálnou futbalovou ikonou – a bol čierny. Pre mnohých tzv. osvietených Európanov, myšlienka čierneho futbalistu bola výsmechom. Vďaka futbalu si Uruguaj urobil meno ako moderný, nepredpojatý národ, ale taktiež musel čeliť arogancii starého sveta. V roku 1930 hostil Uruguaj 1.MS vo futbale, v roku 100.výročia nezávislosti krajiny. Len štyri európske tímy podnikli dlhú cestu do Rio de la Plata. Futbalové krajiny ako Nemecko, Taliansko a Anglicko bojkotovali otváracie MS, napriek „Uruguajskému domu“, ktorý sa potom stal najväčším štadiónom na svete a to najmä pre MS.
Do tohto dňa, Estadio Centenario v Parque Battle zostáva spomienkou na túto príjemnú kapitolu národnej histórie, v neposlednom rade najmä preto, že Uruguaj si finálovým víťazstvom 4-2 nad rivalom z Argentíny zabezpečil 1.titul MS. Hoci už dnes nie je kapacita štadióna 100 000 divákov, duchovia minulosti tam stále prebývajú. Tribúny a terasy nesú mená – Olimpica, Colombes, America a Amsterdam – pamätníky najväčšieho víťazstva La Celeste.
Uruguaj zostal na MS neporazený 20 rokov, lebo odmietol cestovať na MS 1934 v Taliansku a MS 1938 vo Francúzsku. Uruguaj sa cítil stále urazený z toho, že európske krajiny odignorovali MS v ich krajine. Keď sa vrátili na scénu MS v roku 1950 uzavreli úspešný šampionát legendárnym víťazstvom nad Brazíliou 2-1, pred 200 000 divákmi. Alcides Ghiggia, strelec víťazného gólu, neskôr spečatil svoje miesto v histórii nádhernou poznámkou: „Iba traja ľudia dokázali umlčať 200 000 divákov na Maracane jedným gestom – Frank Sinatra, pápež Ján Pavol II a ja.“
Alcides Ghiggia, je vo veku 87 rokov jediným žijúcim pamätníkom Uruguajského triumfu na MS 1950. Ak to jeho zdravotný stav umožní, pocestuje na tohtoročné MS v Brazílii ako pozvaný hosť FIFA, na finále MS 13.júla 2014 na Maracane, mieste, kde pred 64 rokmi gólom ohromil celý futbalový svet.
Mohlo by vás zaujímať:
Futbal Made in Germany - 3.časť
Vložiť foto SAQ
