Obhajca titulu Majstra sveta – Španielsko – predvádza dokonalé futbalové umenie, založené na krátkych prihrávkach. Vyhralo posledné 3 veľké turnaje, ale jeho súperi sa chystajú zosadiť ho z trónu. Je tím Vicente del Bosqueho schopný vyhrať aj štvrtý turnaj v rade toto leto v Brazílii?
Španielsko je krajina rozdelená na dve časti. Je to však rozdelenie, ktoré nemá nič spoločné s politickými stranami, ale všetko to súvisí s futbalovými fanúšikmi. V jednom tábore je mladá generácia, ktorá sotva kedy videla národný tím prehrať, na druhej strane je to stará garda, ktorá prežila aj chudobné časy minulosti, ale šúcha si neveriacky oči z tohto, čo prišlo v poslednom desaťročí. Nedávno vyhraté tri tituly La Roja, tímu predtým známeho ako La Furia, sú impozantným dôkazom španielskej sily a predstavujú zdroj obáv pre súperov a upokojenie pre svojich fanúšikov. Údaj o zmene v názve prišiel zásluhou Aragonésa, ktorý na jednej z tlačoviek nenazval tím La Furia Roja ako bolo zaužívané, ale iba ako La Roja. Tímové triumfy na Eure 2008 a 2012, ktoré boli obložené slávnym triumfom na MS v Južnej Afrike v roku 2010, tvoria časť vzostupnej krivky a dostali mužov v červenom na vrchol svetového rebríčka štátov, ktorý zverejňuje FIFA. Tieto tituly sú najväčšou odmenou pre najlepšiu generáciu hráčov, akú kedy Španielsko malo. Na tomto vzostupe majú výrazný podiel: Andres Iniesta, Carles Puyol, Iker Casillas, Xavi Hernandez, Sergio Ramos, David Villa, Sergio Busquets, Santi Cazorla, David Silva, Gerard Pique, Xabi Alonso a Fernando Torres. Všetci sa stali veľmi známymi a ich dresy sa predávajú po celom svete.
Ešte predtým ako sa pozrieme na to, čo sa skrýva za nedávnym úspechom Španielska, stojí za zmienku skutočnosť, že mnoho rokov španielsky národný tím nedokázal naplniť túžbu národa. Túžba existovala v každom meste, mestečku a dedine po celej krajine a bola stelesnená v deťoch, ktoré hrali futbal na ulici po celej krajine. Problém bol v tom, že v hĺbke duše národný tím nevedel, ako má hrať. Pozorný psychológ si všimne, že existenciálne pochybnosti krajiny boli odrazom jej geopolitickej situácie. Španielsko bolo na rozhraní medzi juhoamerickým chaosom, lenivosťou a zmyslom pre zábavu – ktorý spájal Španielsko s koloniálnou minulosťou – a potrebou osvojiť si poriadok a organizáciu povojnovej Európy.
Je to niečo ako prekvapenie, že Real Madrid dominoval v počiatočnej fáze Európskeho pohára majstrov. Klub vyhral túto súťaž v prvých 5 rokoch (1956-1960). Ale tieto úspechy sa nepremietli do zlatej éry pre národný tím Španielska. Hoci Španielsko malo vo svojich radoch hráčov ako Antonio Ramallets, Paco Gento, Ladislao Kubala a Alfredo Di Stéfano, nedokázalo sa kvalifikovať na MS 1958 vo Švédsku. Problém možno spočíval v tom, že hodnoty, na ktorých skutočne záležalo Španielsku vedenom generálom Francom, mali čo do činenia s fyzickou zdatnosťou, pôvodom, hrdosťou, statočnosťou a cťou, zatiaľ čo ostatné aspekty, ako je napríklad tvorivosť, individuálne zručnosti hráča, ktorý by mohol driblovať a vytvoriť niečo z ničoho, boli odsudzované. Príkladom tejto kategórie hráčov boli Di Stéfano a Kubala, argentínsky a maďarský rodák, ktorí prijali španielske občianstvo.
Podobne ako všetky diktatúry, aj tá Frankova, ktorá trvala od roku 1939 do 1975, používala šport na propagáciu, pre tvorbu vlasteneckého cítenia a aby krajina držala spolu. Dobrým príkladom ako manipulovať futbal bol rok 1960, kedy Španielsku vyžrebovali vo štvrťfinále ME do dvojzápasu ZSSR. Víťaz dvojzápasu potom cestoval na 1.záverečný turnaj ME do Francúzska. Zaprisahaný nepriateľ komunizmu Franco, odmietol uvažovať nad myšlienkou, že by národný tím cestoval do Moskvy a potom musel privítať Sovietsky zväz a rozhodol, že Španielsko muselo odmietnuť dvojzápas. Výborný tím zložený z hráčov ako Luis Suarez, Joan Segarra, Gento, Kubala a Di Stéfano prišiel kvôli rozmarom diktátora o šancu hrať. Francov strach z prehry proti komunistom sa ukázal silnejší ako túžba poraziť ich. UEFA následne potrestala Španielsku futbalovú federáciu a ZSSR postúpil bez boja do semifinále a následne vyhral celé ME. Možno v snahe, aby sa veci urovnali, zverila UEFA Španielsku poriadanie nasledujúcich ME v roku 1964. Tentoraz bol žreb priaznivý a Španielsko sa stretlo so ZSSR až vo finále, v ktorom Španieli vyhrali gólom Marcelina 2-1. Slávna fotografia hráča, ktorý hlavičkuje víťazný gól sa stala rozhodujúcim obrázkom franquizmu a výhra bola dokonalým darčekom osláv 25.výročia víťazstva v občianskej vojne. Bol to triumf, na ktorý sa však nakoniec nepodarilo nadviazať. Nádeje, ktoré sa spájali s následnými majstrovstvami sveta a olympijskými hrami, vždy trvali iba jeden alebo dva zápasy.
Národní optimisti videli MS v Španielsku v roku 1982 ako potenciálny bod zvratu. Konkurencia pricestovala na Pyrenejský polostrov v čase, keď krajina robila svoje prvé kroky mladej demokracie. Hostitelia futbalovo zaostali za najlepšími. Turnaj patril Brazílii so Zicom a Socratesom, Poľsku s Grzegorzom Latom a Zbygniewom Boniekom a novým majstrom sveta Talianom, ktorých k titulu viedli Marco Tardelli a kanonier Paolo Rossi. Španielsku priniesol šampionát jednu pozitívnu vec, rekonštrukciu futbalovej infraštruktúry v krajine, s novými štadiónmi a do futbalu začali prúdiť peniaze. Hoci národný tím stále trpel krízou identity, španielsky futbal obnovil svoju fanúšikovskú základňu. Najbohatšie kluby si zvykli nakupovať najväčšie talenty ako Paul Breitner, Gunter Netzer, Johan Cruyff, Ruben Ayala a Diego Maradona. Všetci vleteli do La Ligy v 70. a 80.rokoch. Stali sa priekopníkmi futbalovej značky, ktorá by nakoniec mohla dobyť svet.
Zrod Tiki-Taka
Vo svojom článku o holandskom tíme v časopise FIFA David Winner napísal, že Holandsko – tzv. Oranžové hodinky – vynašlo totálny futbal a že o niekoľko rokov neskôr Barcelona a Bayern Mníchov aktualizovali tento koncept a urobili z neho ešte úspešnejší. V nadväznosti na túto líniu myslenia, nie je výstredné povedať, že Španielsko vyhralo posledné tri tituly vďaka modernizovanej verzii holandského futbalu. Vďaka inými slovami za dedičstvo, ktoré zanechali v Barcelone Rinus Michels a Johan Cruyff. Rozkvet španielskeho kreatívneho štýlu hry v roku 2008 sa zhodoval s jednou z najväčších epoch v histórii Barcelony, ktorá sa začala pod vedením bývalého holandského reprezentanta Franka Rijkaarda a pokračovala Pepom Guardiolom. Obaja boli schopní, vytvoriť typ futbalu, ktorý bol postavený na hre okolo Xaviho. Ten mimochodom debutoval v klube pod vedením iného holandského trénera Louisa van Gaala. Xavi sa stal záložníkom, ktorý môže diktovať tempo zápasov a vložiť ostatných do hry. Xavi je kľúčom mnohých výhier. Tajomstvo úspechu, ktoré si užil Luis Aragonés a potom Vicente del Bosque, jeho nástupca pri reprezentácii, bolo obklopiť Xaviho hráčmi schopnými vyťažiť, čo najviac z jeho vlastností. Real Madrid bol už oddávna klubom, ktorý poskytoval reprezentácii s nevôľou väčšinu svojich hráčov, ktorí sa spojili so zvyškom najlepších hráčov z iných klubov, najmä Barcelony. Posledná veľká generácia Madridských hráčov, silná päťka Quinta del Buitre, vedená Emiliom Butragueňom, pomohla Španielsku ísť vpred na konci 80.rokov a začiatkom 90.rokov. Aj keď sa situácia od čias Aragonésa zmenila, fanúšikovia si postupne navykli na nový spôsob hry a užili si svoje prvé vrcholné radostné chvíle na EURO 2008. V tejto fáze vedúce madridské osobnosti ako Ramos, Casillas a Xabi Alonso sa spojili s Puyolom, Xavim, Iniestom, Cescom Fábregasom a neskôr s Pedrom, Gérardom Piquém a nepostrádateľným Sergiom Busquetsom, pri vývoji ofenzívnej futbalovej značky založenej na získaní lopty a jej udržaní. A tak sa zrodil slávny systém Tiki-Taka.
Podobne ako všetky podobné vynálezy a teórie prekypujúce originálnymi názvami, ani systém tiki-taka nebol výnimkou. Prvýkrát tento termín použil tréner Espanyolu Jose Maria Maguregui v 80.rokoch, keď trochu kritizoval herný štýl Barcelony vedenej Berndom Schusterom. Tento tím vtedy rád presúval loptu z jednej strany ihriska na druhú a kontroloval držanie lopty na úkor možnosti rýchlej útočnej hry. Osoba zodpovedná za popularizáciu tohto termínu bol španielsky komentátor a novinár Andres Montes, ktorý bol za mikrofónom počas MS 2006 v Nemecku, kedy neustále používal tento termín pri futbale produkovanom Aragonésovym tímom. Tiki-taka, tiki-taka, tiki-taka ... zvukomalebný zvuk úderov srdca, ktoré bije stále rýchlejšie, tik – tok holandského mechanického pomaranča a sladkých rytmov samby Brazílskeho futbalu v celej svojej kráse, všetko v jednom.
Keď Španielsko získalo svetový titul v Južnej Afrike v júli 2010, chvála prišla zo všetkých strán. Bývalý taliansky stredný obranca Franco Baresi chválil charakter tímu, súčasný tréner Evertonu Roberto Martinez hovoril o ich „vyzretosti“ a Franz Beckenbauer, ešte stále sa zotavujúci z prehry Nemecka v semifinále, hovoril o MS, na ktorých rozhodoval kolektív nie individuality. Zásluha na vytvorení tejto jemnej zmesi talentovaných hráčov, ambície a staromódnej skromnosti by mala ísť z väčšej časti posledným dvom trénerom reprezentácie Aragonésovi v roku 2008 a Del Bosquemu v roku 2010. Možno, že nebola udelená dostatočná pochvala obidvom. Aj keď zastávajú odlišné prístupy, majú vytvorené úzke väzby so svojimi hráčmi. Potom čo obaja hrali na najvyššej úrovni, ukázali dostatočné pochopenie pre to, čo hráčov poháňa (motivuje). Aragonés, ktorý zomrel vo februári tohto roku vo veku 75 rokov, dal väčšine zo súčasných kľúčových hráčov reprezentácie šancu v národnom tíme, zaobchádzal s nimi s rešpektom a vedel ako dostať to najlepšie z každého z nich. Múdry muž z Hortalezy, ako ho volali, trénoval vo 8 španielskych kluboch a pritom získal vrodené pochopenie pre hru a ako dostať z jeho hráčov to najlepšie čo v nich je.
Jeho nástupca Vicente del Bosque je obdarený dokonalým zmyslom hráča a víziou stratéga a perfektne rozumie, čo si vyžaduje úloha tvorivého záložníka. V súčasnosti atypický muž z jedného klubu, ktorý celú svoju kariéru strávil v Reale Madrid a potom bol zodpovedný za slávne galácticos, s ktorým vyhral dvakrát Ligu Majstrov ako tréner. Jeho bezstarostný charakter bol typickou črtou jeho pôsobenia v úlohe reprezentačného trénera od roku 2008. Používa sedliacky rozum, má dar ovládať tlak médií a má prirodzený rešpekt hráčov. Napriek tomu jeho najväčšou prednosťou zo všetkých bolo urobiť z úspechu samozrejmosť.
Brazílsky druh šťastia
„Smútok nemá konca. Šťastie má“, smútil brazílsky spevák Tom Jobin, pri vyjadrení svojho názoru, že Španielsko bude schopné čeliť súperom aj v Brazílii, a sústredí sa na to, aby natiahlo svoje šťastie o niekoľko rokov dlhšie. V článku publikovanom v predvečer finále Majstrovstiev sveta 2010 proti Holandsku, španielsky spisovateľ Javier Marias povedal: „Španielsko ide do finále so sebavedomím nováčika, dôkazom toho je fakt, že mu chýbajú skúsenosti. Po 4 rokoch La Roju rešpektuje celý svet. Plne oboznámení s víťazstvom a už nie viac ako nováčikovia, oni sú jednoducho povedané tímom, ktorí chcú ostatní poraziť. Existujú dva faktory, ktoré môžu v Brazílii pracovať v prospech alebo proti Španielsku. Po prvé, Del Bosque sa bude spoliehať na hráčov, ktorí sa osvedčili, hlavne z Barcelony. Aj napriek tomu, že jadro tímu starne na čele s oporami ako Xavi a Puyol, ktorí už nie sú tak vplyvnými ako boli. Použije ich opatrne spolu s Villom, Alonsom a Casillasom, ktorý v súčasnosti sleduje ligové zápasy v Reale Madrid z lavičky. Del Bosque môže nájsť rovnováhu medzi starým a novým, zatiaľ čo bude využívať Iniestov vzácny dar pre organizovanie a zabudovanie novších tvárí ako Isco a Juanfran. Treba tiež pripomenúť, že Španielske úspechy v roku 2010 a 2012 inšpirované tiki-taka boli tiež založené do určitej miery na pohybe s vysokou presnosťou, ktorý Guardiola pestoval v zálohe Barcelony a ktorý Del Bosque prispôsobil potrebám jeho tímu. Problémom je, že Nemecko by mohlo mať teraz prospech z takej istej sofistikovanosti cez prepojenie s hráčmi Bayernu Mníchov. Del Bosque má dvoch kľúčových hráčov Bayernu vo svojom tíme, sú to Thiago a Javi Martinez. Thiago kedykoľvek môže zručne zastupovať Xaviho, keď je to potrebné a Martinezova výhoda je v jeho univerzálnosti. Toto sú len dvaja členovia rozrastajúcej sa základne španielskych hviezd, ktoré sa dostali do zahraničných líg. Medzi nimi sú to hráči ako Juan Mata, David Silva, Alvaro Negredo, Santi Cazorla a Cesar Azpilicueta. Bude veľmi zaujímavé sledovať ako veľmi sa o nich bude Del Bosque opierať. Tréner oznámi svoju 30 člennú nomináciu na MS do Brazílie 11.mája. V čerstvej pamäti je porážka z minuloročného finále Pohára konfederácie s Brazíliou 0-3, katastrofálny zápas v podaní Španielska, o ktorom by už najradšej nepremýšľali pri príprave na návrat do krajiny. Ignorujú Toma Jobima a dávajú prednosť šťastiu pred smútkom.
Ako národ Španielsko potrebuje trochu lásky a radosti, práve teraz v čase, keď sa výrazne prejavujú dôsledky ekonomickej krízy, ktoré sa prejavujú prudkým nárastom nezamestnanosti mladých, úspornými opatreniami vlády, ktoré pomáhajú bankám, ale nechávajú svojich ľudí, aby sa starali sami o seba a budúcnosťou bez nádeje. Na toto všeobecné ovzdušie nespokojnosti sa zabudne na tak dlho, ako budú trvať Majstrovstvá sveta a môže to byť záťažou aj motiváciou pre hráčov. Ďalšie víťazstvo by nezlepšilo ekonomickú situáciu v krajine, ale zdvihlo by to náladu v krajine a umožnilo by to ľuďom vidieť budúcnosť trochu iným spôsobom. S ohľadom na úlohu, ktorá je pred nami, povedal v nedávnom interview Del Bosque: „Faktom je, že sme veľmi dobrí, máme veľmi zreteľný štýl hry a máme jasnú predstavu o tom, čo máme robiť. A čo musíme urobiť ak máme uspieť je, vložiť sa do hry a udržať nohy na zemi. Nesmieme lietať v oblakoch, nechať sa uniesť alebo veriť, že sme úžasní. To sa nesmie stať, nechvascime sa. Nie sme až tak dobrí ako sa o nás hovorí. Musíme zostať pokorní a normálni, pretože to je presne to, čo sme.“
Mohlo by vás zaujímať:
Anglický futbal - Prichádza zmena? - 2. časť
