Starnúci majitelia klubov v Taliansku, unavení z vytvorených obrovských strát, odstupujú a zanechávajú za sebou druhotriednych hráčov, rozpadajúce sa štadióny a v zlom stave fungujúci systém výchovy mládeže. Quo Vadis Taliansko?

Po mnoho rokov, majitelia klubov v Taliansku zametali akékoľvek známky problémov pod koberec. Dlhy maskovali drahými podpismi a bohatými ukážkami majetku, ktoré mohli vysvetľovať, prečo si len veľmi ťažko niekto všimol, keď začala liga v poslednom desaťročí trpieť a postupne chradla. V roku 1990 vyhralo Nemecko Majstrovstvá sveta v Taliansku s 9 hráčmi, ktorí hrávali v talianskych kluboch. Mená ako Jurgen Klinsmann, Lothar Matthaus a Thomas Hassler na Apeninskom polostrove zdomácneli. Seria A bola miestom svetového futbalu a talianske kluby získavali len najlepšie talenty z Južnej Ameriky a Európy, vrátane hráčov ako Diego Maradona, Careca, Zico, Michel Platini, Marco van Basten a Ruud Gullit. Zostavy Juventusu, Neapola, AC Milána a Interu z tejto doby vyzerali ako fantastická futbalová jedenástka. V tomto zlatom období to vyzeralo, že každý v krajine je futbalovým fanúšikom a štadióny prekypovali tifosmi navyknutými vidieť svoje tímy víťaziť.  Taliansko bolo futbalovým rajom a Seria A bola právom označovaná za najlepšiu ligu sveta.

Exodus hviezd

Po dvoch desaťročiach je z tejto súťaže presný opak. Carlos Tevez a Fernando Llorente patria do skupiny v súčasnosti najslávnejších futbalistov v súťaži a pritom ani jeden z nich ešte nemá isté miesto vo svojom národnom tíme pre Majstrovstvá sveta v Brazílii. Hviezdy už nie sú lákané do ligy a tie, ktoré tam ešte sú, sa dychtivo snažia odtiaľ dostať. Kaka, ktorý dlhoročne pôsobil v AC Miláno, bol nútený po návrate z Realu Madrid akceptovať krátenie platu z 10 mil.€ na 4 mil.€ ročne.  Je nešťastný z možnosti druhej redukcie platu a v Taliansku sa povráva, že sa čoskoro presťahuje do USA a bude hrávať na Floride.

Medzi rokmi 2004 a 2013 sa len 5 talianskych tímov dostalo do štvrťfinále Pohára UEFA/Európskej ligy, v porovnaní s obdobím v rokoch 1994 až 2003, kedy sa to podarilo 17 tímom. „Rýchlosť futbalu inde v Európe nie je to isté ako rýchlosť, s ktorou sa hrá v Taliansku“, lamentoval nedávno tréner talianskej reprezentácie Cesare Prandelli. Veľa pozorovateľov sa čuduje, čo sa stalo s fanúšikmi na zápasoch, ktorí už nechodia na štadióny  v takej miere ako v minulosti. Ohromné prázdne priestory zdraviace hráčov na začiatku zápasov sú v Taliansku  symbolom dnešnej doby. Dokonca ani Milánske derby alebo zápas Juventus – AC Miláno nie sú schopné v posledných dvoch rokoch vypredať štadióny. Juventus mal v poslednej dobe divácky priemer 44,000 divákov na zápas. Pre porovnanie Borussia Dortmund má skoro dvojnásobne vyšší priemer.

Hľadajú sa investori

Toto je dôvod prečo v krajine, kedysi takých futbalových fanatikov, začínajú byť kluboví majitelia viac popudliví. Silne zadĺžení, nahnevaní a bez akejkoľvek zrejmej stratégie rastu, balansujú roky od jedného spojenectva k druhému. Cítia, že sú mučenými väzňami svojich vlastných túžob narastajúcich s každou premárnenou sezónou. V týchto časoch nezostávajú v kritickej klubovej situácii ticho a zúfalo hľadajú kupcov alebo aspoň partnerov s nejakou finančnou silou. „Ktokoľvek chce vlastniť Janov, môže nadviazať kontakt“, povedal Enrico Preziosi pred 2 rokmi, keď klub získal za menej ako 1 mil.€. Massimo Cellino mal v úmysle predať sardínsky klub Cagliari Calcio šejkovi, ale táto snaha je momentálne na bode mrazu. Kedysi to bola pre médiá horúca téma a stále zostala v mysliach fanúšikov klubu. Prezident Interu Miláno Massimo Moratti hľadá kupca od roku 2011. Vlani predal svojich 75% akcií v klube indonézskemu podnikateľovi Erickovi Thohirovi za ohlásených 250 mil. €. Za 18 rokov v pozícii prezidenta, Moratti preinvestoval viac ako 1,2 miliardy € z jeho zmenšujúceho sa rodinného bohatstva  s cieľom udržať klubový konštantný dlh pod kontrolou.

A v súčasnosti šéf všetkých majiteľov klubov, prezident AC Miláno Silvio Berlusconi, taktiež pripravuje svoj odchod. „Stratil som s Milánom ročne 50 mil. €“, povedal odsúdený prezident pred niekoľkými dňami pre taliansky denník Gazzetta dello Sport. Berlusconimu bolo súdom nariadené zaplatiť 100 mil.€ za daňové úniky a ďalšie trestné činy, zaznamenal veľké straty s vydavateľstvom Mondadori a musí taktiež platiť alimenty svojej ex-manželke Veronice Lario vo výške 50 000€ na deň. Keď Berlusconi prevzal AC Miláno v roku 1986, neboli tam žiadne obmedzenia a tak sa pustil do míňania peňazí so svojim priateľom a klubovým viceprezidentom Adrianom Gallianim. Tím zložený z Gennara Gattusa, Andreu Pirla, Kaká, Paola Maldiniho, Alessandra Nestu, Leonarda, Filippa Inzaghiho a Clarenceho Seedorfa prosperoval mnoho rokov vďaka štedrej podpore Berlusconiho. Teraz sa zdá, že 77ročný Berlusconi si pamätá všetko, čo tvrdohlavo odmietal vziať do úvahy, kým všetko išlo podľa jeho plánu – postaviť klubu nový štadión, zanechať dedičstvo a podporiť mládežnícke akadémie.

Iba odrazový mostík?

Tieto Berlusconiho chyby pripravili ťažkosti pre jeho dcéru Barbaru, ak sa tá rozhodne prevziať vedenie klubu od otca do svojich rúk. Uvedomuje si, že AC Miláno nemôže otvoriť šekovú knižku a posilniť káder a tiež si uvedomuje, že starostlivosť o mládež je dlhodobá záležitosť, ktorá prinesie ovocie až po čase. Odhaduje, že účinky reorganizácie systému mládeže, nebudú pociťované „po dobu najmenej 3 rokov“. Miláno pravdepodobne na istý čas ustúpi zo svojich pozícií, pretože nemá dostatok kvalitných domácich mladíkov. Tím je až príliš závislý na 23 ročnom Mariovi Balotellim a ak chce klub nasledovať po stopách Juventusu, ešte to nejaký čas potrvá. Pri pohľade na svetlú stránku, AC Miláno sa snaží udržať svoje financie pod kontrolou a celková strata vo výške 16 mil.€ na prestupy v poslednom desaťročí je pomerne malá. Aby sme pochopili súvislosti, FC Barcelona minula počas rovnakého obdobia 10 rokov zhruba o 300 mil.€ viac, ako získala na prestupoch. „Talianske kluby nie sú zďaleka  tak zaťažené dlhmi ako niektoré tímy zo Španielska a Anglicka a to je dobrá vec“, povedal Demetrio Albertini, viceprezident Talianskej futbalovej asociácie a bývalý záložník AC Milána, ktorý volá po reformách zameraných na mládež už roky. „Musíme sa rozhodnúť, čo chceme byť, buď dodávateľom talentov pre zahraničné ligy alebo mať top ligu,“ povedal Albertini.

Zmena vo vzduchu

Majiteľ Udinese, podnikateľ Gianpaolo Pozzo, ktorý bol rovnako ako Berlusconi vo futbalovom priemysle od roku 1986 zdá sa, našiel spôsob ako zarobiť, napriek ekonomickej kríze. Klub získava mladých zahraničných hráčov a neskôr ich predáva preč. V posledných rokoch Pozzo taktiež získal španielsky tím Granadu a anglický klub Watford. Juventus je ďalším klubom zaznamenávajúcim zisk, napriek finančnej kríze a to predovšetkým vďaka tomu, že vlastní štadión, ktorý je jediným štadiónom v celej krajine, nevlastneným  mestskou samosprávou. AS Rím to túži napodobniť a je pripravený začať s výstavbou nového štadióna v tomto roku. Štadión by mal byť hotový včas pre sezónu 2016/2017 a mal by vyzerať ako moderné koloseum.

Zdá sa teda, že majitelia klubov v Taliansku majú predstavu o smere, kde chcú ísť. Megahviezdy zarábajúce milióny sú vecou minulosti. V budúcnosti to budú mladí, domáci gladiátori, ktorí sa budú starať o titulky a budú túžiť dobyť futbalový svet.